O knize Deník venkovského faráře psali i na Slovensku
Ostatné číslo českých katolíckych novín (KT 11/2017) prináša na prvej strane správu o literárnej cene pre najlepšiu katolícku knihu za uplynulý rok. Tentoraz získala ocenenie kniha rozhovorov so starším kňazom, jezuitom Janom Rybářom. Rozhovor viedol Josef Beránek, knihu nazval: Deník venkovského faráře. Knihu chvália zvlášť pre úprimnú reč starého kňaza o kresťanskej viere a jeho otvorený kritický pohľad na situáciu cirkvi. Kresťanská viera začína tam, kde človek uverí, že Boh je dobrý, hovorí Jan Rybář, a dodáva: Nie je možné hlásať, že Božie milosrdenstvo je nekonečné, a súčasne hovoriť, že Kristus musel Bohu zaplatiť za naše hriechy vlastnou krvou, aby nám Boh odpustil.
Na začiatku pôstneho obdobia som spomenul, že toto obdobie najlepšie prežijeme vtedy, keď si budeme všímať biblické texty, ktoré čítame pri nedeľných bohoslužbách. Ony poukazujú na podstatu kresťanskej viery. Na 3. pôstnu nedeľu je osobitne výrazné čítanie z Jánovho evanjelia. Je to vlastne rozhovor, ktorý však neviedol nejaký skúsený novinár so zaujímavým človekom, ale Ježiš s jednou obyčajnou ženou. Na konci rozhovoru žena odíde do mesta a hovorí: Poďte pozrieť človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Či to nie je Mesiáš? (Jn 4,28-30) Úmyslom autora evanjelia bolo doviesť rozhovor až k tomuto bodu, k vyznaniu viery, že Ježiš je Mesiáš. Samotný priebeh rozhovoru je potom svedectvom o tom, ako k takej viere možno prísť.
Naši ľudia sa občas pýtajú, prečo sa im často nedarí ani vlastné deti priviesť k viere. Pozrime sa, ako sa to podľa dnešného evanjelia podarilo Ježišovi. Podmienky mal dosť nevýhodné. Nám Samária veľa nehovorí. U Židov sa však Samária spájala s bludmi, hriechmi a pohanstvom. Ježiš prišiel do samarijského mesta unavený, na pravé poludnie. Pre bežného Žida nebol ani smäd dôvodom, aby sa dal do reči so Samaritánom, už vôbec nie so ženou. Ježiš sa však do tej reči pustil a nezostalo len pri vode. Ježiš začal hovoriť o živote, presnejšie, z čoho sa žije život, kedy nás baví život alebo kedy zažijeme, že je vydarený. Keď žena prejavila záujem, Ježiš ju vyzval, aby priviedla aj svojho muža. Vtedy vyšlo najavo, že žena mala piatich mužov a teraz s niekým žije vo voľnom zväzku. Tu to začalo byť zaujímavé. Ako náhle sa Ježiš dotkol citlivého miesta v jej živote, dalo sa hovoriť o Bohu. Žena sa najprv vyjadrí: No, vy Židia máte svoje sväté miesta a my máme svoje... Ale Ježiš ju poučí, že nejde o náboženstvá, ani sväté miesta, ale o uctenie si Boha v duchu a pravde. Ide o vieru v Boha vo vlastnom zmýšľaní, vo vlastnej túžbe po vydarenom živote, v poznaní, že Bohu záleží aj na mne.
Tá žena zhodnotila napokon rozhovor s Ježišom slovami, že jej povedal všetko, čo porobila. Normálne by sme nečakali, že to bude práve ten dôvod, aby sa uverilo, že niekto je Mesiáš. V skutočnosti to však práve takto funguje. Skutočná viera pomáha, aby som pravdivo videl svoj život. Ale nie tak, že sa budem cítiť obvinený. Naopak, napriek tomu, čo som porobil, porobila, viem, že som pochopený, prijatý, že som dotknutý vo svojej najhlbšej túžbe po domove a láske. A to omnoho mocnejšie, ako je možná nejaká láska aj toho najbližšieho muža či tej najbližšej ženy.
Ježišovi sa podarilo priviesť k viere ženu, ktorá bola temer pohanka, ženu bez hlbších náboženských vedomostí i bez nejakej záväznejšej morálky. Podarilo sa mu to, lebo sa nezaujímal najprv o jej morálku, ale o ňu samu. Každého muža, každú ženu chcel najprv priviesť k viere, až potom k morálke. Inak to nejde. Viera je totiž zjavenie sa toho, čo mi je úžasné, krásne a sväté. Viera nemoralizuje, neponižuje, nenapomína, ale motivuje. Morálka je potom ovocím viery. Evanjelium už nespomína, ako sa vyvíjal vzťah tej ženy k mužom. Ale keďže zjavne rada hovorila o tom, čo porobila, predpokladám, že muselo ísť o nejaké radostné poznanie o sebe – napríklad, že sa prestala báť, že zostane sama, a uverila, že možné je zažiť aj lásku, ktorá ju nezradí. Viera začína tam, kde človek uverí, že Boh je dobrý, hovorí ten starý český kňaz. Keď sa ho pýtali, v čom vidí dôvody, že ocenili práve jeho knihu, povedal: Ľudia si cenia otvorenosť, na ktorú nie sú v cirkvi zvyknutí. Že vravím veci, o ktorých sa nehovorí, ani nepíše – napríklad ako uľahčiť život nespravodlivo opusteným manželom.
Včera po ťažkej chorobe zomrel kardinál Miloslav Vlk. Česi v ňom mali osobnosť, ktorú si vážil celý svet. Čím bol starší, tým bol otvorenejší a ľuďom bližší. Mnohí ľudia na Slovensku mi hovoria, ako im je ľúto, že tá vzdelanosť, otvorenosť a ľudskosť, ktoré možno zažiť v českej katolíckej cirkvi, sú na Slovensku zriedkavé. Čo sa dá na to povedať? Každý s tým nemusí súhlasiť. Mali by sme však súhlasiť s evanjeliom a otvoriť sa viere, ktorá prináša radosť a dôveru, a to najmä vtedy, keď náš život nie je ani ľahký, ani svätý.
Karol Moravčík (19. 3. 2017)
